O dôvody k plaču nie je núdza

Čítala som nedávno rozhovor s akousi slávnou osobnosťou, ktorá sa momentálne zaoberá opatrovaním detí a málokto ju asi chápal rovnako ako ja a všetky ostatné mamy na svete. Zmienila sa totiž, že tráviť čas s malými ratolesťami je krásne, ale niekedy až také vyčerpávajúce, že sa jej večer chce plakať. Mne sa plakať už večer väčšinou nechce. Ale v priebehu dňa mám rovnaké pocity vždy niekoľkokrát.

Vždy robia to, čo netreba

A často mi stačí málo. Keď sa dobre nevyspím, a to je takmer pravidlom, privedie ma do úzkych hocijaká maličkosť. Napríklad to, že sa synovia odmietnu obliecť a keď im chcem pomôcť, tak mi utečú. Alebo keď ich musím nútiť jesť či ich motivovať k tomu, aby išli rýchlejšie, pretože niekde musíme v určitý čas byť. To býva pre nich najčastejšie najlepšia príležitosť zastaviť sa pri každej kaluži a zdvihnúť či  preskúmať každý kamienok alebo halúzku. Zaujímavé je, že ja sa na rozdiel od spomínanej osobnosti na večer teším. Veď je to doba, kedy moji miláčikovia konečne zaspia a ja mám aspoň hodinku pre seba. Viem, nie je to veľa, ale poznáte to, kto chce príliš, nedostane nakoniec nič.